Ako som si vyčítala z lekárských kníh, väčšinou sa táto choroba vracia približne v takomto časovom intervale. Histológia aj druhej operácie bola negatívna. Po tejto operácii prežívam ticho pred búrkou už 22 rokov, ale tretia ma môže zastihnúť hocikedy. Nereagovala som nikdy hystericky nato, že mám nález a po rokoch sa mi vrátil späť. Brala som to ako nutnosť bežného života. Plakala som preto iba raz, vtedy keď po prvej operácii som mala prsia polepené obväzmi, špinavými od krvi a všade kde som si mohla na prsia siahnuť som mala spústu malých hrčiek.To si pamätám jasne, že vtedy som sa veľmi zľakla. Reagovala som skratovo a plakala o dušu. Mala som 18 rokov a dva mesiace a bola som také teľa v cudzom meste bez rodiny.
Nakoniec mi sestra , ktorú babky zavolali, vysvetlila, že je to krv čo sa postupne vstrebá do tela, takže nemám prečo plakať. Všetko čo som potrebovala som si zistila už sama vonku z kníh. Nálezy boli vždy, našťastie, negatívne.
Odvtedy som pre svoju chorobu neplakala, lebo si myslím, že na ňu nezomriem. Mám tušenie,alebo predtuchu ( víziu ?), že na diagnózu rakovina prsníka nezomriem, skôr ma dostane vysoký tlak a stres. A keby aj , už viem ako to v nemocnici na konkrétnom oddelení funguje a pokiaľ by bol nádor zhubný, ihneď by som súhlasila s odstránením jedného či oboch prsníkov. Ak len toto je prekážkou môjho ďaľšieho života, tak to je malá prekážka, ktorú vlastne ani neberiem ako prekážku. Nepochopím ženy, ktoré sa obávajú zrady svojich vlastných manželov , že sa im už nebudú potom páčiť bez prsníkov či dokonca hnusiť (!) a prestanú s nimi sexuálne žiť. Je dôležitejší ich život a či pozornosť muža, čo vidí len nedostatky tela a nie to že môže ďalej žiť?
Vždy som tá istá aj bez prsníka, som tu a budem žiť, či už sama alebo s manželom, o ktorom už neviem či stojí o to byť mojim manželom so všetkým čo k tomu patrí. A keď si možno nájde milenku s dvoma prsníkmi, môže ich ešte položiť aj to, že ani oná milenka nevie čo ju čaká, veď každá tretia žena má nález v prsníku. Môj manžel odo mňa odišiel z iného dôvodu, porodila a vychovala som viac menej úspešne pár deti a pracujem - takže som fungovala a fungujem ako normálna a zdravá žena.
No mám byvalú kolegyňu a priateľku, ktorá má rakovinu, už tú skutočnú pokročilú rakovinu prsníka a neprajem nikomu prežiť , čo si prežila. To že nemá vlasy a oba prsníky, to je to najmenej čo ju postihlo. Rodina sa jej rozpadáva, je po neviemkoľkej chemoterapii a pre mňa je to moja hrdinka so slušivou parochňou. Pre mňa vzor bojovníčky všetkých touto chorobou postihnutých žien. Nepodáva sa chorobe a nevyplakáva sa na ramene, možno (určite) plače doma, ale vonku je obdivuhodne odvážna a vyrovnaná. Smrť je pre ňu niečo čo raz príde, ale tá čaká na každého z nás. Nekonečne ju obdivujem a ešte viac sa o ňu bojím, to jej však nevravím. Tak som sa nebála ani o seba vtedy, keď som nevedela akú histológiu budú mať moje vzorky.
Ona bojuje svoju bitku o život a ja som prešťastná, že na mňa osud ešte neukázal svojím prstom a nevybral si ma do tej arény života a smrti na ten rozhodujúci a možno posledný súboj. Zatiaľ na mňa zabudol, alebo skôr si myslím, že si ma už tak trochu oťukal a zistil, že na mňa zatiaľ nemá. Som dočasne mimo arény, z ktorej sa málokto vráti späť. Nechcem viac zažiť kolotoč vyšetrení s neistým výsledkom. Som vďačná za čas, ktorý mi bol daný a keď si namýšľam a dúfam, že som zdravá. Už nechcem skúšať osud, či hrčka bude opäť benigná a ja znovu na chvíľu zdravá. Som unavená na tretí súboj. Nikto však nevie čo ho čaká.
