A niekde tu začala zrejme piť viac, lebo predpokladám, že pila aj predtým, ale v norme. Pretože za taký krátky čas sa bez prípravy nemohla prepiť do smutného konca. Keď som k nej ako jediná neter stále chodila, už to nebola tá Fany čo predtým. Fany sa mi premieňala pred očami z dámy v kostýme a efektných okuliaroch na neupravenú babizňu v teplákoch a papučiach z ktorej bolo cítiť alkohol. Fľaše vodky, piva a borovičky už neschovála, mala ich všade a začala dokonca fajčiť!
Na staré kolená - mala 55 rokov - začala fajčiť najprv luxusné, neskôr menej luxusné cigarety a mala plné popolníky v kuchyni aj v nóbl obývačke, ktorú opustili luxusnejšie veci z dôvodu ich predaja za pár šupov, len aby bolo čo piť a fajčiť. Moja teta Fany doslova porozdávala svoje kostýmy, lodičky, porcelán a orginály obrazov za pár sto korún.Na moje pokusy v začiatkoch jej nezamestnanosti jej pomôcť bola prístupná, napísali sme žiadosti do práce celkom 43- krát. Ozvali sa jej 12- krát a my sme 12- krát zažili nádej a pokorenie z odmietnutia. Hoci bola odborníčkou, mala vedomosti z nových zákonov a tých vecí okolo jej profesie jej 12- krát povedali, že by ju nemohli zaplatiť, ale teta povedala, že skutočne tam bola stará a neatraktívna. Vždy bola medzi adeptkami najstaršou, síce najkompetentnejšou , no najstaršou. Na ďaľšie pokusy teta už nemala síl a rezolutne ich odmietla.
Začala brať sociálnu podporu a začala sa rozpíjať. Tepláky, papuče, šatka držiaca drdol a cigaretka v kútiku úst sa stal jej imidžom. A hlavne , čoraz väčšie poháre alkoholu akejkoľvek značky.
Takto to šlo dva roky a moje návštevy boli u nej už len dozerajúce či žije, či jej nehorí byt, či nie je tam zase niekto kto by niečo čo malo ešte hodnotu nevyniesol, pretože Fany to bolo fuk. Luxusný bytík bol pasé a to čo zostalo bol kopou starého nábytku a špiny. Jej fyzický stav bol hrozný, stále bola pod parou, síce veselá, ale len chvíľu, túto náladu striedali výbuch zlosti a nadávok na celý svet, ktoré by Fany predtým z úsť nevypustila. Do lekára, alebo psychiatra by ju nikto nedostal. Vtedy ma parkrát aj vyhodila s tým, že jej nič nie je nech vypadnem do... ! Nedalo mi to , vracala som sa k nej a párkarát som ju zachránila pred ešte horšou spoločnosťou, ktorá by sa s radosťou u nej aj ubytovala. Teta bola doslova nesvojprávna. Ak som v duši cítila, že dopadne veľmi zle tak som ju neodhadla, teta skončila katastrofálne. Pretože som bola jej jediný príbuzný človek, tak sa polícia obrátila vtedy na mňa, teta sa jednej noci totiž obesila na krištáľovom lustri v jej prázdnom byte. Vyštverala sa na starú stoličkul, prehodila na dobre upevnený obrovský luster šnúru na prádlo, dala si slučku na krk , odokopla stoličku a mala to za sebou. List na rozlúčku bol písaný pekným tetiným písmom a adresovala ho mne. Nebudem písať, čo tam bolo, bol písaný starou dobrou Fany a na konci napísala :" Opäť mám čo robiť, odchádzam a ešte mám veľa práce to celé dokončiť"
Fľaše, fľaše a fľaše boli všade v špinavom, doničenom byte. Na pohrebe bolo málo ľudí, veď kto by už odprevádzal samovraha. Neviem, kto môže zato, že Fany skončila ako skončila. Spoločnosť?
Alkohol? Samota? Depresia? Číslo jeden je určite alkohol, ale celý prebeh skonu urýchlila zlá spoločnosť ľudí okolo mojej tety, ktorú som milovala a milujem naďalej. Moja teta, ktotú mal farár
problém pochovať, lebo skončila svoj život vlastnou rukou. Moja teta, za ktorou plačem, keď vidím jej fotku zarámovanú na stene. Pozerá na mňa cez dioptrické okuliare v zelenom kostýme a v bielych rukavičkách a usmieva sa úsmevom J. Kennedyovej. Ten úsmev mi pomáha zabudnúť na jej smrť, na jej alkoholové výstupy, na jej smutný a prepitý život. Moja teta mohla žiť, keby jej niekto okrem mňa ešte chcel skutočne pomôcť. 12 x nie ju zabilo.
